V

ý

s

t

a

v

y

Totálny portrét mesta. Tomislav Gotovac a Július Koller v rozhovore s Vjenceslavom Richterom

Výstava iniciovaná Inštitútom Tomislava Gotovaca v Záhrebe, Spoločnosťou Júliusa Kollera v Bratislave v spolupráci s Múzeom súčasného umenia v Záhrebe a Zbierkou Vjenceslava Richtera a Nadi Kareš Richterovej v Záhrebe.

Výstava Tomislava Gotovaca a Júliusa Kollera je prvou spoločnou verejnou prezentáciou týchto dvoch spoločensky zameraných predstaviteľov umenia performace, tvorcov radikálnych a komplexných konceptuálnych výpovedí. Obaja umelci od začiatku 60. rokov vo svojich krajinách, paralelne v bývalej Juhoslávii a v bývalom Československu, systematicky rozvinuli osobitý program, založený na spoločenskej kritike a anti-inštitucionálnom postoji. Obaja umelci sa opakovane pokúšali svojou tvorbou prelomiť normy diktujúce jednotlivcovi predpísané vzorce správania, ktoré boli vtedy považované za normálnosť.

Stretnutie umelcov sa výberovo zameriava na ich intervencie do verejného priestoru mesta a konšpiratívne teórie prítomné v ich tvorbe. Situované do prostredia modernistickej vily projektovanej jedným z kľúčových dizajnérov a architektov socialistickej Juhoslávie – Vjenceslavom Richterom, diela Gotovaca a Kollera vedú dialóg nielen medzi sebou navzájom, ale aj s utópiami urbánneho plánovania, ktorými sa Richter vo svojej tvorbe systematicky zaoberal. Richter bol členom skupiny Exat 51 a autorom juhoslovanského pavilónu na EXPO 58 v Bruseli. Sinturbanizam (syntéza urbanizmu) je plnohodnotná utopická vízia riešenia expandujúcich mestských aglomerácií. Situacionizmus Gotovaca a Kollera charakterizujú performancie naviazané na bezprostredný život mesta, ktoré urbánne prostredia otvárajú pre afektívne gestá slobody.

Hoci sa Gotovac a Koller vyjadrovali rozdielnymi prostriedkami, využívali analogické postupy a pozorne reflektovali politiku reprezentácie a masové médiá v čase ideologicky rozdeleného sveta na Západ a Východ. Gotovac opakovanú skúsenosť so sledovaním filmov preniesol do performancií, pri ktorých používal vlastné telo ako prostriedok konfrontácie osobného a verejného. Koller rozvinul performancie v systéme jazykových operácií U.F.O., ktorými reagoval na spoločenskú pasivitu obdobia tzv. normalizácie po okupácii Československa (1970-1989) a upozorňoval na všadeprítomné systémy kontroly a dozoru. Spoločným, takpovediac totožným východiskom oboch umelcov je provokatívne spájanie protikladov. Gotovac sa sústredil na avantgardný štrukturálny film a hollywoodske mainstreamové kino, zatiaľ čo Koller podkopával akademizmus socialistického moderného maliarstva neučeným amatérsky prejavom.

Dnes je odkaz diel oboch umelcov aktuálnejší než kedykoľvek predtým, pretože odpovedá na krízu demokracie v postfaktickej dobe. Oproti tomu dávajú do pozornosti imaginatívne stotožnenie sa s mestom ako živým organizmom prostriedkami invázie vytesnených fantázií. Výstava sa pokúša rozvíjať na tomto poli umelecký dialóg a premýšľa východiská socialistického modernizmu v našich krajinách.