• en
  • sk
  • V
    ý
    s
    t
    a
    v
    y

    Petra Feriancová: Chovateľ. Ríša vtákov

    Petra Feriancová

    Chovateľ. Ríša vtákov

    kurátor: Daniel Grúň 

    24. júna – 19. septembra 2021

     

    Chovateľ je osoba, ktorá selektívne chová starostlivo vybraných jedincov zvyčajne rovnakého plemena, aby reprodukoval potomkov so špecifickými, dôsledne replikovateľnými vlastnosťami. Chovateľstvo je výskum, zanietenie, obživa, šport, zábava — ale tiež sublimácia materského pudu. Petra Feriancová uvažuje o chovateľstve v súvislosti s (jej) materstvom. Chovateľ už asi neprežíva hybné sily materstva — lásku, strach, sebazničujúcu starostlivosť — zahráva si so živými bytosťami ako ich tvorca, modeluje ich genetickú výbavu, a tým aj vzhľad, vlastnosti a správanie. 

     

    Jej otec i starý otec, známy slovenský prírodovedec, priekopník vedeckej zoológie a ornitológie prof. Oskár Ferianc (1905 — 1987), boli zanietení chovatelia holubov. Láska k prírode a k vtákom sa preniesla tiež na jej tetu, prof. Zoru Feriancovú-Masárovú (1930), ktorá pokračovala v odbornej práci svojho otca. Fotoaparát nielen patril do výbavy každého z nich, ale médium fotografie bolo esenciálnou súčasťou ich odbornej práce. Napriek tomu, že Petra Feriancová sa profesionálne ornitológii nevenuje, jej tvorba je bytostne spojená s jazykom fotografie, a tým aj so zobrazením krajiny, zvierat a vtákov. Platí to až do takej miery, že žiadna z vystavených fotografií nevznikla jej rukou, ale postprodukciou záznamov z archívov jej príbuzných a tiež výberom reprodukcií z časopisu National Geographic.

     

    Petra Feriancová pozýva návštevníka k analýze antropocentrického modelu sveta prostredníctvom pozorovania fascinujúcich prírodných javov v kombinácii vedeckých a kultúrno-historických scenárov. Zaoberá sa technológiou reprodukcie po stránke fotografickej post-expozície, ale zároveň aj reprodukciou ako hybnou silou evolúcie druhov. Cez médium fotografie, rozšírené o nezámerné alebo pôvodne inak motivované snímky, vstupuje do ríše vtákov s cieľom spájať ich do cyklov a sérií, aby z rôznosti a rozmanitosti vystúpili invarianty charakteristické pre určitého pozorovateľa alebo vyplynuli schémy prírodných či kultúrnych zobrazení. Takým je napríklad invariant letiaceho vtáka, ktorý si vyžaduje trpezlivé pozorovanie oblohy a schopnosť zachytiť živý objekt v pohybe. Spoločne so zachytením vtáčích subjektov na fotografickej reprodukcii sa Petra sústreďuje na motív podobnosti, zdvojenia, zrkadlenia — využíva mimikry, ilúzie alebo atrapy. Vidieť to napríklad v sérii diel Nesting (2010). Tak sa do hry dostávajú úvahy o behaviorálnych aspektoch vtáčieho života v súvislosti s funkciou napodobenia pri prírodných a kultúrnych formách, ktorých dichotómia sa v antopocénnej epoche ľudstva stále viac stiera a stráca. Popri úvahách o chovateľstve ako kultúrnom fenoméne sa ponúka porovnanie so životom vtákov vo voľnej prírode, kde sa v boji o prežitie druhov aktivizujú určité nástroje, ktorých vlastníctvo dáva danému druhu výhodu pred inými. Tieto nástroje sú funkčne zapojené do skúmania reprodukcie ako napríklad zdvojenie, dvojník, alter ego — v sérii Doubles (2012). Rétorické figúry obrazov tak spočívajú nielen na princípoch symetrie a opakovania. Početné zostavy, rámovania a dispozitívy sú principiálne založené na reči obrazov. Nechávajú pracovať procesy nevedomia, ktoré sa len ťažko dajú vyjadriť slovami.

     

    Epifánia je manifestácia božského, ἐπιφάνεια. Ale niekedy je to aj náhly duchovný prejav prezrenia (James Joyce) na základe mentálneho uchopenia určitej scény alebo nepredvídanej udalosti, prípadne aj náhleho neúmyselného vpádu odlišnej fázy stavu mysle, aktivovania spomienky. Záblesk nevedomej pamäťovej stopy. Petra Feriancová nedôveruje službe fotografického obrazu objektívnej pravde. Práve naopak, z reprodukcií zostavuje prerušované príbehy, orákulá, hádanky a návesti. Jej pozornosť sa tu práve upriamuje na zvláštnosti exponované chovateľmi a zanietenými pozorovateľmi prírody.

     

    Cestopisná kniha Zory Feriancovej-Masárovej s názvom Potulky po východnej Afrike (1976) vznikla za zvláštnych okolností, kedy sa ornitologička dostala do Afriky v sprievode svojho manžela, ktorý v tom čase pracoval pre Svetovú zdravotnícku organizáciu. Dva niekoľkomesačné pobyty poskytli Zore dostatok času na to, aby mohla opakovane navštíviť viaceré rezervácie, pozorovať prírodu a vtáctvo. Earth, Water, Air (Z archívu prof. Zory Feriancovej-Masárovej 1970—75) preskupuje rozsiahly cyklus fotografií vtákov, aby ich ukotvil vo vzťahu pozorovateľ — habitat — expozícia. Pôvodné prírodopisné zameranie tejto dokumentácie je prepísané záujmom o fotografiu ako estetický objekt.

     

    V ateliéri Petry Feriancovej listujem jej modré šanóny venované vtákom. Petra v nich sústreďuje primárnu selekciu výstrižkov a útržkov s reprodukciami, ktoré pôvodne ilustrovali články v časopise National Geographic. Šanóny vyplavujú vždy nové, stále ďalšie a ďalšie farebné reprodukcie. Spočiatku si všímam rozmanité farby a tvary ich tiel. Opakujúce sa motívy ako je let, hniezdenie, lov, obradné správanie, výchova mláďat, smrť vo mne vyvolávajú pocit, že štúdium vtáctva je vlastne poznávanie človeka a sveta. Telá vtákov na reprodukciách, tak odlišné od ľudských, (zaznamenané vtedy vďaka zdokonalenej fotografickej optike), sú rovnako sugestívne ako portréty urodzených dám, šľachticov či panovníkov. Dovoľujú nám vidieť tieto tvory nielen ako objekty pozorovania, ale aj ako individuality, subjekty so sebe vlastným výrazom a prejavom. Zoraďovaním a triedením týchto fotografických obrazov, premiestňovaním a priraďovaním k iným témam, do iných prostredí, a najmä ich zdvojovaním, spájaním a zmnožovaním upriamuje Petra pozornosť diváka na tie vlastnosti týchto obrazov, ktoré by si pri zbežnom listovaní časopisu asi sotva všimol. V našej selekcii pre výstavu zo všetkých motívnov najviac vystupujú tieto pathos formulae (Aby Warburg): intímne dotyky ľudí a vtákov. „Zvieratá boli pre mňa prvý kontakt so životom a smrťou v zmysle prežívania úzkosti,” hovorí Petra. 

     

    Holuby (Columba livia domestica) okrem toho, že sú tvormi vtáčej ríše, sú rovnako ako iné domestikované tvory aj súčasťou ľudskej ríše. Sprevádzali európskych kolonizátorov a dobyvateľov po celom svete a na mnohých miestach narazili na už dobre zavedené iné odrody ich druhu. Utváranie vzťahu medzi ľuďmi a holubami prebiehalo po mnoho tisícročí. Holuby a ich genetická výbava sú vlastne tichými svedkami vzostupu a pádu modernity, ľudskej brutality a ambivalentnosti voči týmto obyvateľom urbánnych prostredí. Holuby vypustené na odľahlých miestach dokážu nájsť dokonca i v oblačnom počasí cestu domov, vzdialenom aj tisícky kilometrov. Holuby dopadli v testoch na seba-spoznanie v zrkadle a na video obraze lepšie než trojročné dieťa. Vedci v oblasti komparatívnej kognitívnej neurovedy dokázali, že holuby sú schopné rozoznať medzi maľbami Moneta a Picassa. Niektorí chovatelia tvrdia, že holuby sú schopné rovnakej bezpodmienečnej lásky k blížnemu (agapé) ako ľudia. Donna J. Haraway považuje holuby za ideálnych delegátov a agentov vzťahových medzidruhových spojení. 

     

    Na výstave sa nachádzajú fragmenty zo starších sérií, napr. Creator (from Oskár Ferianc’s archive, New Breeds 1948-1962), 2008 alebo An Instance of the Fingerpost (2010) spolu s novšími prácami, a tak všetko čo tam bolo od začiatku je naďalej prítomné: pohľad Antigony očami Oidipa.

     

    Daniel Grúň