Kurátori: Branka Stipančić a Daniel Grúň

Sprístupnenie výstavy: 30. 9.  2021, 17:00 – 21:00

Výstava otvorená: 1. 10. 2021 – 13. 2. 2022

The Julius Koller Society, Bratislava

Špeciálne poďakovanie: Galerie Martin Janda, Viedeň a Galerie Frank Elbaz, Paríž

Mladík bude zamyslene hľadieť do stola, podopierať si hlavu a odklepávať popol z horiacej cigarety tak dlho, pokiaľ budú trvať rozvírené čiary na povrchu fotografie. Čiary vystreľujú a pulzujú ako ohňostroj medzi entropiou a usporiadanosťou, balansujú medzi psychickým automatizmom a kritickým skúmaním, kmitajú medzi chimérami masovej kultúry a rozjatrenými zmyslami básnika. Prvá samostatná výstava jednej z kľúčových osobností európskeho umenia — Mladena Stilinovića v Bratislave približuje jeho ranú tvorbu. Vtedy ešte nebolo celkom jasné, ktorým smerom sa bude uberať. Napriek tomu je tam už obsiahnuté všetko, čo Stilinović neskôr tak pregnantne vyjadril vo svojej zrelej tvorbe. Hnacou silou ranej tvorby sú poézia a film, ktoré vyúsťujú do výbušne spontánnej vizuality jeho fotomontáží a koláží na jednej strane a analytickej presnosti prác s fotografiou na strane druhej. 

Vo fotografickej tvorbe je častým námetom autoportrét. Séria čiernobielych fotografií s integrovanou kresbou s názvom Autoportréty (1973) si dokonca vystačí s jedinou snímkou. Vidíme na nej umelca vo svojej pracovni, sediac pri stole nad zápisníkom pri šálke kávy, podopierajúc si jednou rukou hlavu, a druhou odklepávať z cigarety do popolníka. Na tejto sérii je veľmi zvláštne, že výtvarná manipulácia každú jednotlivú fotografiu napriek identickej scéne hlboko transformuje. Ide tu nielen o prevrátenie obrazu z pozitívu na negatív či pravo-ľavé otočenie snímky, ale navyše dianie sa kresby na jej povrchu otvára vstup do myšlienkového procesu, do predstáv medzi každodennou rutinnou realitou sveta vonku a jej sústredeným spracovaním v súkromí. 

Nečinnosť je tu akoby základom pokroku. O tom sa Mladen Stilinović veľmi presne vyjadril v neskôr publikovanom texte Chvála lenivosti z roku 1993, v ktorom opísal svoju skúsenosť umelca medzi bývalým Východom a Západom. Takým je tiež mnohokrát vystavené fotografické dielo Umelec v práci (1978). Na prvý pohľad banálna zostava ôsmych fotografií zobrazujúcich umelca ležiaceho v posteli naznačuje, že práca je proces, a ten sa deje medzi jednotlivými obrazmi. Sériu fotografií je možné interpretovať viacerými spôsobmi: paradoxom spánku a denného svetla, rozporom činnosti a nehybnosti a taktiež cez prizmu neskorších umelcových úvah o škodlivosti práce a chvále lenivosti, ktoré siahajú až k samotnej kritike princípov produkcie zisku v kapitalistickom systéme. Celá zostava vyvoláva otázky: Prečo je umelec oblečený v košeli? Prečo sa scéna osemkrát opakuje? Repetitívnosť série je ale opäť len zdanlivá, keďže každá jednotlivá snímka prináša do celku novú pochybnosť. Mladen Stilinović v tomto období analyticky pracoval s fotografickým obrazom, čo dokumentujú aj ďalšie vystavené diela: Nízky uhol (1978), Vzťah noha – chlieb (1977), Telo (1977), Fotografované fotografie (1975) a ďalšie. Tieto fotografické práce úzko súvisia s filmovými postupmi.

V rokoch 1970 až 1977 umelec nakrútil okolo 30 krátkych filmov a jeden celovečerný film, ktoré boli uvedené na festivaloch krátkych a experimentálnych filmov v čase ich vzniku a neskôr v rámci jeho výstav. Ako ukážku fimovej tvorby sme pre výstavu vybrali štyri filmy natočené 8, 16 a 35 mm kamerou: Šlabikár 1, 2, 3 (1973), Písať o ne-samote 2 (1973), Steny, kabáty, tiene (1975) a Čas 1 (1977). Filmy sú digitalizované a tri z nich boli tiež reštaurované, takže po dlhej dobe môžu byť opäť verejne uvedené. Film má v jeho umeleckom systéme privilegované postavenie. Funguje ako autonómny jazyk. A rovnako ako jeho práca s prevzatými frázami jazyka, je prepojený s každodenným životom a záujmom o sociálne otázky.

V kolážach je evidentný záujem o jazyk, ktorý je súčasťou väčšiny Stilinovićových diel. V interakcii slov a obrazov, v prekrývaní každodenných prejavov nasiaknutých politikou, sprostredkuje básnické myslenie a poukazuje na svoju primárnu túžbu používať jazyk neideologicky. „Otázkou je, ako manipulovať s tým, čo manipuluje s vami, tak očividne, tak nehanebne, ale ani ja nie som nevinný — neexistuje umenie bez následkov.” Chudoba, sociálna nerovnosť a arogancia tých, ktorí sú pri moci, sú hlavnými témami Stilinovića. Od faktorov, ktoré spôsobujú útlak a poníženie, sa odvíja jeho záujem o jazyk — inverzie, metafory, slovné hračky a irónie. Pre každého, kto ich dokáže precítiť, pôsobia oslobodzujúco.

Daniel Grúň

Výstavu podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia