• en
  • sk
  • V
    ý
    s
    t
    a
    v
    y

    Hlad mám zo všetkých slov najradšej

    Vernisáž: 25. januára 2024, 18-21

    Trvanie: 26.01. 2024 – 26.5.2024

    Otvorené každú stredu a piatok, 13:00-18:00

    Miesto: The Július Koller Society, Račianska 78, Bratislava 831 02

    Kurátorka: Nora-Swantje Almes

    Vystavujúci*e: Ebun Sodipo, Luki Essender, Miriam Kongstad

     

    V rámci otvorenia vystúpi Michael Dore so svojou performance Sirény.

    Tešíme sa na vás!

     

    Kurátorský project Hungry Is My Favourite Word zahŕňa sériu podujatí.

    V najbližších mesiacoch sa môžete tešiť na:

    Február: Coffee&Cake: medzigeneračné kvír naratívy 

    Marec: Písanie kvír-feministického denníka s Luciou Jarkovskou (workshop)

    Apríl: Kvír prechádzka Bratislavy s Janou Zezulovou

    Máj: Uvedenie knihy Luki Essender

     

    Hlad po primárnych zdrojoch, podľa ktorých sa traduje kánon. Výstava Hungry Is My Favourite Word je priestorom, kde môžete rozvažovať o minulosti, budúcnosti a prítomnosti. Ako sa dá vztiahnuť k minulosti, ktorá dlhodobo marginalizovala niektoré skupiny? Vo vystavených dielach sa pretínajú odkazy na historické osobnosti, ich efemérne gestá, s nedávnymi pop-kultúrnymi udalosťami a súčasnou vizuálnou kultúrou, ktoré spolu vytvárajú do nekonečna sa rozliehajúce pole emócií. Neexistuje len jedna pravda, ani jedna odpoveď, nikto nemá právo na posledné slovo.

    Archívy a historické záznamy sa skladajú z medzier, rozhodnutí o tom, koho a čo zahrnúť či vynechať. Kritická fabulácia akademičky Saidiya Hartman vzdoruje takémuto spôsobu tvorby historiografie, naopak, dovoľuje nám predstaviť si rôzne alternatívy minulosti a spochybňuje tak autoritu historických právd. V jej eseji Venus in Two Acts (2008) Hartman tvrdí, že: „hrou a rozvracaním stavebných prvkov príbehu, vkladaním sledu udalostí do iných okolností a používaním opačných uhlov pohľadu, som chcela podlomiť autoritu danej udalosti, vyosiť tradične-prijímanú interpretáciu, aby sme si tak mohli predstaviť alternatívy toho, čo sa mohlo stať, čo sme mohli povedať, alebo čo sme mohli urobiť.“ (voľ. prel.)  

    Hartmanovej myšlienky sú plodným zdrojom pre tvorbu Londýnskej umelkyne Ebun Sodipo. Jej rozmerná koláž I get mine quietly (2022) víta publikum už na vstupný schodoch, ktoré vedú do Július Koller Society. Jej koláže sú vyskladané z nájdených vizuálnych podnetov nízkeho rozlíšenia na internete, ktoré dopĺňajú archívne záznamy. Sodipo sa venuje výskumu odkazov na historické dianie a neustále hľadá ďalšie informácie, ktoré by jej pomohli z dejín rekonštruovať vlastnú víziu budúcnosti. V jej práci Madeleine et Margo (2022) zobrazuje dve ženy z rôznych dôb. Je to orezaná verzia Portrétu Magdalény (1800) od Marie-Guillemine Benoist, zobrazujúca slobodnú čiernu ženu niekoľko rokov po zrušení otroctva vo Francúzsku. Zdroje tvrdia, že Magdaléna pre Benoist, jednu z mála žien medzi salónnymi umelcami vo vtedajšom Paríži, naozaj pózovala. Maľbu dopĺňa archívna fotografia trans-ženy Margo oblečenej v kožených šatách. Spojenie týchto dvoch výjavov reprezentuje slobodu a vykorisťovanie zároveň. Ďalšie dielo General Partition (2022/23) prepája fotografiu, koláž, sochu a prácu s potlačeným PVC povrchom. Kým text odkazuje na znejasňovanie a zastieranie čiernej trans histórie, povrchy a materiály ju naopak presvetľujú a pomáhajú zorientovať sa. Pomocou citlivej práce s priestorom a textúrami, sa vizuálne motívy pretínajú tak, aby prehovárali navzájom do rôznych časových rovín: minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. 

    Referenčným bodom projektu Metanoia/Bunnyland (2021) Kodanskej umelkyne Miriam Kongstad, ktorý vznikol v spolupráci s Johanom Bech Jespersenom, je modernistická architektúra so svojimi typickými materiálmi ako oceľ, sklo a betón. K úspechu tejto estetiky značne prispel časopis Playboy, ktorý vyšiel prvýkrát v roku 1953 a rýchlo sa stal jedným z najväčších propagátorov modernistickej architektúry na celom svete. Paul Preciado vo svojej knihe Pornotopia – An Essay on Playboy’s Architecture and Biopolitics (2019) píše: „Playboy zďaleka nebol len erotickým časopisom, ale tvoril súčasť architektonickej imaginácie druhej polovice 20. storočia. (Hefner) pochopil, že na vymodelovanie novej maskulínnej subjektivity je potrebné definovať aj jej habitát: navrhnúť prostredie, v ktorom sa bude pohybovať a vymyslieť sériu postupov, využívajúcich každodenné prvky, ktoré by mohli fungovať ako techno-habitát mužského tela.“ (voľ. prel.) Zakladateľ časopisu Playboy Hugh Hefner nazval svoje dielo „Disneylandom pre dospelých“ – vynašiel tak alternatívu k predstave rodinného domu na predmestí, ktorý dominoval v severoamerickej povojnovej kultúre.

    Ďalším rozpoznateľným odkazom v diele Metanoia/Bunnyland je film Snehulienka a sedem trpaslíkov, ktorý v roku 1937 uviedlo štúdio Walt Disney, a zosobňuje prelomový moment pre spoločnú rodinnú zábavu. Na poli vedy zasa vďaka experimentom s katódovými lúčmi prechádzajúcimi cez sklenené tabule vynašiel Roentgen eponymné žiarenie, ktoré neskôr rozvinula a medicíne sprístupnila Marie Curie. Oba fenomény – všadeprítomná sklenená architektúra v mestách a presvecovanie ľudských tiel – spoločne volali po transparentnosti a akejsi konečnej pravde. Dielo Kongstad a Becha kumuluje metanoie (zmeny myslenia) 20. storočia a poskytuje nový pohľad na súvislosti jednotlivých udalostí.

    Performance Take My Breath Away (2023) nás naopak vystrelí do nového milénia. Presnejšie do roku 2003, odkazujúc pri tom na ikonický pop-kultúrny okamih, keď počas udeľovania hudobných cien MTV Madonna na pódiu pobozkala Britney Spears a Christinu Aguileru. Predstavenie vychádza z gréckeho pojmu katharsis (očista/očistenie) a poukazuje na rôzne formy emocionálneho uvoľnenia, ktoré nastávajú prostredníctvom intenzívneho fyzického cvičenia, kognitívnej reflexie alebo zmyslových vnemov. Predstavenie pozostáva z tanečnej choreografie a hudobnej kompozície pre hoboj a saxofón, ktorá svoju elektronickú a akustickú zvukovú krajinu kombinuje s úryvkami emotívnych popových klasík. Dielo je komponované ako symbolický (obradný) sled udalostí zakončený zmieňovaným bozkom, ktorý navodzuje pocit kolektívnej katarzie. Bozk v priamom prenose si kvír komunita dobre pamätá: pre mnohých bol škandálom, pre iných validáciou a pre niektorých prvá skúsenosť s pocitom kvír hanby, keď ako tínedžeri túto scénu sledovali s rodinou v televízii.

    Pomimo hlavné mediálne prúdy, v ktorých kvír komunita ešte stále bojuje s nedostatkom reprezentácie, si kvír ľudia našli kryptickejšie, menej viditeľné spôsoby komunikácie. Trapezoid Eyes (2024) z dielne Luki Essender sú intervenciou do galerijného priestoru. Použitie ručne písaného textu a jeho nanesenie na rôzne povrchy je odkazom na spôsob, akým sa kvír telá oddávna hlásili k verejnému priestoru. Lyrické odkazy Essender majú množstvo adresátov: raz je ním milenec, raz priateľka či kamoš, raz utláčajúca skupina. Všetky sú však efemérnymi gestami, často odstraňovanými, premaľovávanými či miznúcimi dôkazmi kvír života.

    José Esteban Munoz v knihe Cruising Utopia (2009) píše: „Keď sa historik s kvír skúsenosťou pokúša zdokumentovať kvír minulosť, často narazí na akéhosi strážcu heterosexuálej prítomnosti, ktorý sa bude snažiť vyvrátiť historický prínos kvír života – toho súčasného, minulého aj budúceho. (…) Kľúčom ku kvír svedectvám, a tým myslím spôsoby, akými dokazujeme a čítame stopy kvír života, je ich prepletenie s konceptom efeméry. Predstavte si ju ako šľapaj, stopy a ostatky, zvyšky visiace vo vzduchu ako fáma.“ (voľ. prel.) Tieto gestá, vo svojej každodennosti a nenápadnosti, môžeme aj dnes nájsť v kvír baroch, na ulici, na verejných toaletách, univerzitách, školách a iných verejných priestranstvách. Sú to svedectvá kvír existencie a príbehov, mapou kvír vzťahov. Slová intervencie Trapezoid Eyes sú výňatkami z pripravovanej rovnomennej publikácie, ktorá bude uvedená v rámci programu výstavy v máji. Kniha je poetickou autobiografickou cestou do spomienok na milostné vzťahy, domácke prostredie s triednymi príznakmi, rodinné konštrukty a kolísavé duševné zdravie.

    Neoddeliteľnou súčasťou výstavy je verejný program (koncipovaný spolu s Katarínou Slezákovou), ktorý sa snaží vytvoriť priestor na stretávanie sa, rozhovory a výmenu skúseností. V najbližších mesiacoch sa môžete tešiť na: Coffee&Cake: medzigeneračné kvír naratívy vo februári; v marci sa uskutoční Workshop písania kvír-feministického denníka s Luciou Jarkovskou; v apríli vás pozývame na Kvír prechádzku Bratislavy s Janou Zezulovou; a v máji pripravujeme uvedenie knihy Luki Essender a performance Alizy Orlan. 

    Cieľom výstavy Hungry Is My Favourite Word (Hlad mám zo všetkých slov najradšej) je podnecovať úvahy o zabehnutej hierarchii a súvislostiach, kriticky sa pýtať na to, čo (nie) je viditeľné, čo, alebo kto, v diskurze absentuje a čo prežíva v našej kolektívnej pamäti. Tri vystavujúce umelkyne, ktoré sa postarali o rôznorodosť prezentovaných myšlienok, nás vyzývajú ku podrobnému vnímaniu minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. Ako kurátorka projektu dúfam, že rovnako ako oživí niektoré spomienky, tak vytvorí aj nové – že v ňom nájdete spoločnosť, útechu, radosť a posilnenie. Imaginácia je mocný a potrebný nástroj, ktorého prínos stručne zhrňujú slová José Estebana Munoza: „Musíme snívať, aby sme si mohli stanoviť nové a lepšie pôžitky, vynájsť iné spôsoby bytia a s tým priniesť celkom nové svety.“ (voľ. prel.)

     

    Nora-Swantje Almes,

    Kurátorka 

    (preklad Katarína Pirháčová)

     

    Viac o načrtnutých témach sa dozviete v týchto publikáciách:

    Munoz, José Esteban: Cruising Utopia, 2009

    Hartman, Saidiya: Venus in Two Acts, 2008

    Preciado, Paul B.: Pornotopia (An Essay on Playboy’s Architecture and Biopolitics), 2019

     

    Fotografie z otvorenia výstavy: Leontína Berková

     

    Výstava je súčasťou projektu Islands of Kinship: A Collective Manual for Sustainable and Inclusive Art Institutions, spolufinancovaného Európskou úniou. 

    Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

    ×