• en
  • sk
  • V
    ý
    s
    t
    a
    v
    y

    Judit Flóra Schuller: Following the Thoughts of Others

    Výstava Following the Thoughts of Others sa dá považovať za zavŕšenie dlhoročnej umeleckej práce a výskumu Judit Flóry Schuller, pôvodne uvedené pod názvom Memory Theatre, kde boli východiskom jej rodinný archív a história, so zvláštnym dôrazom na starého otca, Imre Schullera. Názov – ktorý si autorka požičala z poznámky nájdenej v rodinnom archíve – naznačuje, že by sme si mali konečne priznať nemožnosť skutočnej rekonštrukcie života našich predkov. Výstava sa od hľadania nejakého druhu pravdy či skutočnosti odkláňa k zisteniu, že naša jediná možnosť je „sledovať“ pomocou fikcie a predstavivosti tieto „myšlienky iných“ a nechať sa nimi na tejto ceste viesť. Práve takto Judit Flóra Schuller znovu vytvára a premýšľa určité naratívy a motívy bez toho, aby pritom uviazla v pasci falošnej autenticity či rekonštrukcie. Výstava nepodáva ucelené rozprávanie o rodine Schullerovcov, zdôrazňuje len určité fragmenty a epizódy z jej života.

     

    V tomto zmysle je výstava viac labyrintom než lineárnym príbehom, anachronistickým miestom, kde sa stretávajú rôzne doby a jedna do druhej navzájom prechádza. Anachronistický aspekt času znamená, že nikdy neexistujeme len v jednej dobre, ale že sa rôzne temporality v našich životoch naopak simultánne prelínajú. Citlivosť voči rôznym vrstvám času nie je niečo, s čím prišlo súčasné umenie, ide o známy literárny postup od Marcela Prousta až po Ali Smith: jej kniha How to Be Both je napr. o tom, ako sa navzájom prepletajú a prelínajú životy renesančného maliara a tínedžerky. Neprekvapí preto, že sa Judit Flóra Schuller vo svojich prácach venuje aj naratívnym postupom, čo je zjavné v jej textovom diele Notes, s krátkymi, často poetickými postrehmi a vetami, ktoré pripomínajú denníkové záznamy. V spojitosti s otázkou času sa tak archívny materiál stáva priesečníkom minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Niekedy pripomenie aj performatívny prístup: postoj Judit Flóry Schuller k minulosti a histórii svojej rodiny je vždy aktívny a kritický proces.

     

    Umelkyňa otvára dialóg s minulosťou a medzi generáciami, pričom kladie dôraz na proces zabúdania, zabudnutie samotné a „odpútanie sa od vecí“. V predchádzajúcich výstavách bolo jej cieľom zdôrazniť fakt, že sa archív sám redukuje a pohybuje smerom k systematickému usporiadaniu, zatiaľ čo sa ona blíži k fáze zabudnutia. V prípade nových diel sa autorka vzďaľuje od vnímania archívu ako celku a namiesto toho kriticky skúma otázky súvisiace s usporiadaním a archívnymi systémami, tvorí vlastné interpretácie založené na konkrétnych epizódach či fragmentoch, ktoré v ňom našla. Predstavuje tak svoje odpovede na otázky, ktoré archív neustále kladie a ustupuje od neho o krok späť, keď už nesústreďuje na vlastnú rodinu, ale na mikrohistórie a všeobecnú otázku formovania našej identity.

     

    Výstava funguje ako konštelácia samostatných diel, ale je možné chápať ju aj ako celok. Obsahuje staršie diela, ktoré sa dajú vnímať ako úvod k príbehu archívu (Inventár), keď nastoľujú vzťah medzi umelkyňou a archívnym materiálom. V týchto dielach sa performatívny aspekt a telesná angažovanosť stávajú najdôležitejším prvkom procesu vyrovnávania sa s minulosťou a nevyhnutnou fázou zabúdania. V sérii Mothers vidíme znova medzigeneračný dialóg medzi umelkyňou, jej starým otcom a jeho matkou. V Archive Boxes – Void sa umelkyňa pokúša pochopiť a zmapovať hustotu archívneho materiálu, „zmerať“ ju vlastným telom. Zatiaľ čo archivačné škatule pomaly miznú, púšťa sa umelkyňa do tvorby diel, ktoré s archívom síce stále súvisia, ale predstavujú už skôr abstraktné reflexie pojmov rodiny, jej histórie, príslušnosti a pamäti. Dôležitým symbolom výstavy je motív kruhu: objavuje sa vo viacerých dielach, ako aj v architektúre inštalácie. Namiesto toho, aby zdôrazňoval niečo úplné či večné, sústreďuje sa skôr na opakovanie, na to, ako sa niektoré cykly vracajú a znova objavujú v našich životoch a životoch iných. To, na čom záleží, sú drobné rozdiely a trhliny, ktoré prináša každé ďalšie opakovanie. Tento motív sa prvý raz objavil v práci Notes on Remembrance and Oblivion – Rings, kde umelkyňa použila trváce materiály ako žula či striebro. Žula nám nevyhnutne pripomenie náhrobný kameň, zatiaľ čo striebro v diele pochádza pôvodne z prsteňa, ktorý autorka kedysi dostala od svojho starého otca.

     

    V novom výtvore z vápenca (Family Tree – In the Growing of Loving Wounds) použila umelkyňa štruktúru kruhového rodokmeňa, ktorý našla v archíve. Namiesto bežnej formy stromu zobrazuje jej predkov (s otcom a tetou v strede) v kruhu, čím pripomína letokruhy. Zároveň sa tak zdôrazňuje, že namiesto lineárneho chápania rodiny (a histórie) by sme mali brať do úvahy to, ako sa niektoré postavy a príbehy môžu znova objavovať v iných členoch rodiny a ako nás tieto neviditeľné súvislosti formujú. V autorkinej rekonštrukcii sú vo vápenci vyryté iba obrysy, čo odkazuje na večnosť takýchto materiálov a zároveň poukazuje na prácnosť tvorenia genealógie a vnímania samých seba zároveň prostredníctvom svojich predkov aj potomkov.

     

    Napokon, v novom diele Heritage, prechádza strieborný príbor, známy symbol rodinného dedičstva, postavenia a bohatstva, drastickou premenou. Keďže si rodinné striebro často spájame s oslavami a inými rodinnými udalosťami, vnímame jeho čistenie ako bežnú súčasť domácich prác. Judit Flóra Schuller však pomocou síry tento proces a tok času obracia naruby, mení strieborné príbory na čierne a nepoužiteľné. Týmto gestom metaforicky rekonštruuje vrstvy minulosti. V sade príborov navyše niekoľko kusov chýba, nie je úplná, ako vidno na dvoch vystavených fotografiách: prázdne miesta a náhodne organizované rozmiestnenie príborov odráža tému neprítomnosti a zabudnutia, nielen predmetov, ale aj ľudí, ktorí ich kedysi používali.


    V rámci výstavy sa niektoré diela vracajú, ďalšie sa objavujú v nových súvislostiach a vynárajú sa aj nové, aby poskytli priestor novým perspektívam a prístupom k rodinnému archívu a histórii. Podobne nemôžu ani akt spomínania a zabudnutia, projekt Memory Theatre a výstava Following the Thoughts of Others existovať ako uzavreté entity, sú stále vo fáze prechodu; ide o otvorený rozhovor medzi paralelami v čase, vrstvami histórie a generáciami.

     

    Flóra Gadó, kurátorka výstavy

     

     

    Judit Flóra Schuller (1991) je výtvarníčka, aktuálne pôsobí v Budapešti. V roku 2018 ukončila titulom MA štúdiá na univerzite Aalto v Helsinkách. Zaujíma sa hlavne o tému dedených (traumatických) spomienok a ich dopadu na osobnú a kolektívnu pamäť a identitu. Ako východisko často využíva históriu vlastnej rodiny, čím chce za pomoci osobných, rodinných prvkov a mikrohistórií dosiahnuť kolektívne vyrovnanie sa s nespracovanými naratívmi minulosti. Aktuálne je doktorandkou na Katedre súčasného umenia Aalto.

    V iných dielach (Light Observation) sa zaoberá otázkou vizuálneho vnímania prostredníctvom analógových fotografických experimentov, pričom sa sústreďuje na pozorovanie západov slnka, rekonštruovaných konštelácií oblohy a umelých svetelných zdrojov. 

     

    Flóra Gadó (1989) je kurátorka, kritička umenia a doktorandka, pôsobí v Budapešti. V roku 2015 tam na Univerzite Loránda Eötvösa ukončila ziskom titulu MA štúdiá odboru teória umenia. Aktuálne je na tej istej univerzite študentkou doktorandského programu Film, médiá a kultúrna teória a zároveň pracuje ako kurátorka v mestskom centre súčasného umenia Budapest Gallery. V minulosti pripravila ako kurátorka v Maďarsku a okolitých krajinách viacero výstav, v rokoch 2015 a 2017 v rámci podujatia OFF.Biennale Budapest. V rokoch 2016 až 2019 bola členkou výskumnej skupiny Open Museum, ktorá sa zameriavala na problematiku zapájania verejnosti a podnecovania spolupráce v múzeách. Zúčastnila sa viacerých kurátorských rezidencií a výskumných programov, napr. v pražskej MeetFactory, v Dome umenia Mesta Brna, centre Generator v Rennes, či programu East Art Mags pre umeleckých kritikov a kritičky v Rumunsku a Poľsku. V rokoch 2016 až 2019 bola tiež viceprezidentkou Ateliéru Združenia mladých umelcov. V súčasnosti tiež prednáša na Metropolitnej univerzite v Budapešti a je editorkou magazínu Café Babel.