≪You Must Change Your Life≫ Július Koller na Gwangju Biennale v Južnej Kórei

2026.09.05 ~ 2026.11.15

S potešením oznamujeme, že Július Koller reprezentuje Slovenskú republiku na prestížnom Bienále súčasného umenia v Kwangdžu v Južnej Kórei.

Pri tejto príležitosti s hrdosťou predstavujeme rozsiahly výber z Kollerovej tvorby vrátane dokumentácie legendárneho J. K. Ping-pong klubu (1970), niekoľkých Pingpongových kultúrnych situácií a výberu z projektu Post-komunikácia – série textových kariet, ktoré umelec rozosielal prostredníctvom poštovej siete.

Kollerove hravé konceptuálne intervencie premieňajú každodenné činnosti a komunikáciu na otvorené kultúrne situácie a vyzývajú nás nanovo premýšľať o hraniciach medzi umením, životom, hrou a sociálnou interakciou.

Inšpirované záverečným veršom básne Rainera Maria Rilkeho Archaické torzo Apolóna, 16. Bienále v Kwangdžu skúma, ako prostredníctvom umeleckej praxe vznikajú nové schopnosti a formy života.

V Rilkeho básni z roku 1908 uvoľňuje fragment antickej sochy v divákovi ohromujúci príval emocionálnej energie, ktorý vrcholí výzvou: „Musíš zmeniť svoj život.“ Báseň však neponúka žiadny konkrétny návod. Premena zostáva otvorená – naliehavá, no zatiaľ neurčená. Bienále, inšpirované týmto imperatívom, preto pristupuje k zmene nie ako k cieľu, ale ako k metóde: ako k procesu, prostredníctvom ktorého sa hmota, telá, vnímanie a vzťahy neustále nanovo usporadúvajú.

Zmenu si často najbezprostrednejšie uvedomujeme v okamihoch zlomu a krízy. Zmena však prebieha aj ticho a nepozorovane, podobne ako premeny v tvárach našich blízkych, ktoré vídame každý deň. Zároveň sa uskutočňuje prostredníctvom hromadenia našich každodenných úkonov a rituálov, ktoré sa postupne vrstvia do opakujúcich sa praktík prinášajúcich rozdiel a premenu. Práve prostredníctvom takýchto praktík rozširujeme svoju schopnosť pôsobiť na druhých – a zároveň byť ovplyvňovaní.

Jedným z ústredných východísk tohto bienále je presvedčenie, že zmena sa udržiava prostredníctvom praxe. Aby však prax mohla byť tvorivá a prinášať nové možnosti, musí byť dostatočne udržateľná na to, aby sa dala opakovať v rozličných mierkach života. Práve opakovanie formuje spôsob, akým vnímame, ako nadväzujeme vzťahy a ako žijeme. Umelecké praxe sa tu preto objavujú ako živé modely vytrvalosti a experimentovania – ako kumulatívne techniky, prostredníctvom ktorých jednotlivci a komunity stelesňujú svoje skúsenosti s premenou.