The Július Koller Society v spoluprácu s mestské kultúrne stredisko mesta Piešťany 

Otvorenie: 16. 9. o 18:00

Trvanie výstavy: 17. 9. — 6. 11. 2021

Galéria KSC Fontána, Piešťany

Autorka fotografií: Květoslava Fulierová

Hostia: Svätopluk Mikyta, Július Fujak

Kurátor výstavy: Daniel Grúň

Priestorové riešenie: Matej Gavula

Každý sa nejakým spôsobom vyrovnávame s okolnosťami vlastného pôvodu. Rodisko je často práve tým tajomným miestom, ktoré ukrýva nevypovedané záhady. Sústreďuje zdroje spomienok z detstva, a tým sa stáva akýmsi celoživotným útočiskom nielen v časoch osobnej krízy. Keďže umelci zvyčajne veľmi skoro rodisko opúšťajú, k tejto téme sa neskôr v tvorbe často vracajú. Tak sa k nej viaže celý rad asociácií, ktoré môžu mať dôležitú výpovednú hodnotu vo vzťahu k celému dielu. Zobrazenia rodného domu, rodnej dediny a návraty do rodného mesta alebo rodného kraja nesú so sebou odkazy k spoločenskému postaveniu, radostiam a traumám detstva, prípadne získajú príchuť nostalgie za časmi dávno stratenými. 

Július Koller (1939 — 2007) sa ako konceptuálny umelec identifikoval s U.F.O.-nautom J.K., takže jeho pôvod nebol tak celkom výhradne pozemský, ale tiež aj mimozemský a vesmírny. Prvé roky života strávil so svojimi rodičmi v Piešťanoch, ktorí pracovali v kúpeľoch. Otázku pôvodu a osobnej identity rozpracovával vo svojej rozsiahlej tvorbe intenzívne po celý život. Keď v polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia vstúpil na umeleckú scénu, začal využívať nekonvenčné postupy, aby sa svojou prácou vymedzil voči umeleckému formalizmu a všetkým druhom estetizmu. Namiesto zavedených umeleckých smerov vlastné úvahy nasmeroval k osobnej tvorbe novej reality v priebehu každodenného života, sústredil sa na živú kreativitu a novú kozmohumanistickú kultúru. Koller realizoval svoje umelecké činy — obrazy aj akcie — predovšetkým ako hry, intervencie, a dal im názov „kultúrne situácie”. Preto aj odkazy k rodisku majú v jeho tvorbe podobu performatívnych a fotografických vstupov do rôznych prostredí. 

V júni roku 1970, kedy sa zúčastnil legendárnej exteriérovej výstavy Polymúzický priestor. Socha, objekt, svetlo, hudba v Piešťanoch, realizoval svoju účasť ako herný priestor s odkazom na rodný dom (budova Kursalónu) v prostredí mestského parku. Herné prostredie v tvare kruhovej dráhy, po ktorej sa mali návštevníci prostredím parku pohybovať, nieslo názov P.O.P. U.F.O. (Psychofyzická Okupácia Priestoru Univerzálnym Fantastickým Objektom). Do tejto dráhy Koller zakomponoval medzi už existujúce reality, ako je hudobný pavilón, rodný dom, amfiteáter, detské ihrisko, lampy, stromy a tenisové kurty aj rôzne nanovo vytvorené značky a objekty. Na jednotlivých zastaveniach sa mali diváci koncentrovať na pozorovanie neidentifikovateľných lietajúcich objektov (U.F.O.). Projekt reprodukovaný v katalógu výstavy manifestuje začiatok novej kozmickej éry ľudstva, signalizovaný pečiatkovými iniciálami JK umiestnenými na snímku Zeme z vesmíru a grafiku s klasifikáciou lietajúcich tanierov. Východiskom a predlohou tejto práce bola kniha Záhady našeho století – Létající talíře, ktorú Koller opatril zelenými pečiatkami PIEŠŤANY a JÚLIUS KOLLER. Na línii medzi dôverným a odcudzeným, medzi miestom rodiska a nepoznanými mimozemskými svetmi, z perspektívy ktorých spätne hľadíme na svet, vzniká na báze interakcií nová kozmohumanistická kultúra a osobná identita. 

V osemdesiatych rokoch Július Koller opakovane Piešťany navštívil, keďže ako lektor sa zúčastňoval sympózií amatérskych výtvarníkov v neďalekých Moravanoch nad Váhom. V roku 1988 vzniklo niekoľko dôležitých performancií vo fotografickom zázname, realizovaných v spolupráci s Květoslavou Fulierovou. Ich spoločným znakom je telesná interakcia s vybranými realitami, konkrétne s budovami ako miestami kultúrneho, spoločenského, ale tiež aj osobného významu. K týmto budovám sa Koller stavia ako performer. Dvíha k nim ruku, dotýka sa ich, dopĺňa ich dodatočnými významami vlastnou figúrou, gestom a označením. Koller pri práci s fotografiou seba ako performera využíva označenie priestoru figurálnym znakom tela a zároveň tiež pojmom špecifického kódu U.F.O., ktorý je súčasťou jeho osobného lingvistického systému: Konceptuálna kultúrna situácia (U.F.O.), Futurologická kultúrna situácia (U.F.O.), Osudová kultúrna situácia 1. (U.F.O.), Osudová kultúrna situácia 2. (U.F.O.), Kultová kultúrna situácia (U.F.O.). 

V tomto kontexte výnimočná je medzinárodne uznaná práca Konceptuálna kultúrna situácia (U.F.O.). Fotografia sa dnes nachádza v zbierkach Múzea moderného a súčasného umenia Centre Pompidou v Paríži. Nastoľuje dialóg medzi autorom fiktívneho graffity a budovou Domu umenia, projektovanou architektom Ferdinandom Milučkým. Zaradenie tejto fotografie do zbierok Centre Pompidou vnukne myšlienku o vzdialenej podobnosti cik-cakového lomeného tvaru vysunutého betónového schodiska Domu umenia, na ktoré Koller práve dopísal slovo umeNIE a trubicou s pohyblivými schodmi, ktorá tvorí výrazný prvok na exteriéri budovy Centre Pompidou, projektovanej v tej istej dobe ako piešťanský Dom umenia architektmi Renzo Piano a Richard Rogers. Podobne ako ďalšie svoje signatúry, otáznik a U.F.O., Július Koller od roku 1970 umiestňoval nápis umeNIE na rôzne podklady — telegramy, pečiatkované oznamy, obrazy a urbánne prostredia. Tento signál vo vzťahu k budove, ale aj vo vzťahu k samotnej fotografii, otvára dialektickú hru s pojmom umenia a jeho negáciou. Graffity je totiž fiktívnym gestom preto, že nevzniklo priamo na mieste budovy, ale Koller ho dodatočne nakreslil do fotografie. Analogicky vytvoril tiež ďalšiu fotoperformanciu Futurologická kultúrna situácia (U.F.O.), kde signál U.F.O. umiestnil k bronzovej soche barlolámača, vytvorenej Robertom Kühmayerom v roku 1933 a začlenenej do kompozície svetoznámeho Kolonádového mosta, projektovaného Emilom Bellušom. Fiktívne graffiti, akoby práve dokončené natiahnutou rukou performera, nadväzuje na prelomený motív barly v sochárskom diele a mení ho na tajomný signál.

Osudová kultúrna situácia 1. a 2. (U.F.O.) na rozdiel od predošlých akcií zaznamenáva gesto ukazovania, ale do rodného domu (budova Kursalónu) už nevpisuje žiadne ďalšie signály. V názve je skrytý odkaz na piatu symfóniu Ludwiga van Beethovena, nazývanú tiež „osudová”. Prvá časť pozostáva z fotografie, kedy je figurálny znak performera predĺžením stĺpika balustrády ohraničujúcej terasu. Druhá časť akcie je rozložená do dvoch fotografií. Na inom nároží tej istej budovy performer dotvára prostredie demarkačných dopravných stĺpikov a mení ich pôvodnú funkciu na akýsi podstavec pre živú sochu. Kultová kultúrna situácia (U.F.O.) sa odohráva na mieste archeologickej rekonštrukcie veľkomoravského dvorca s rotundou v Ducovom. V sérii fotografií spoločne s amatérskymi výtvarníkmi vytvára figurálne kompozície založené na jednoduchých gestách a ich variácii medzi členmi skupiny. Uprostred rotundy performer vzýva neznámy kult vztýčeným a doširoka otvoreným náručím. Gesto a tajomný archaický kult vyznačujú významový rámec kultúrnych situácií. Väzba kultúrnych situácií na mýtus o pôvode, o stratených civilizáciách a zmiznutých objektoch otvára všedný svet pôsobeniu neznámych činiteľov prichádzajúcich z vesmíru, a pomáha nám uchopiť jeho tajomný, záhadný a nepoznaný rozmer.

Výstava je komponovaná ako herné prostredie v spolupráci s intermediálnym sochárom Matejom Gavulom. Súčasťou tohto prostredia je grafický cyklus Svätopluka Mikytu, v ktorom voľne nadväzuje na haptickú hru s farbami a odpadovými materiálmi, kde má dôležité miesto ich recyklácia a opätovné využitie. Ďalším hosťom je hudobný estetik a skladateľ experimentálnej hudby Július Fujak, ktorý pre výstavu realizuje sónicko-hudobnú performanciu.

Daniel Grúň

Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.