Kurátor: Daniel Grúň

Zahájenie výstavy: 22. októbra 2021, 13:00 – 20:00

Trvanie výstavy: 22. 10. 2020 – 15. 1. 2021

The Július Koller Society, Bratislava

Prepadnuté lavičky, rozobrané ihriská, nefunkčné bufety, smutné parkoviská, vyľudnené terasy, špinavý sneh a zatečené steny panelákov – ponurá krása socialistickej reality je dávno preč, stereotypný vzhľad bývalého Východu sa rozplynul ako fatamorgána. Pozorovanie mestskej krajiny sa ľahko zvrtne na projekciu predstáv a petržalské sídlisko vystúpi ako scéna pre divadlo fantómov – tých východných i západných, minulých i prítomných, ako pekne tancujú jeden vedľa druhého. Neodišla s potlačeným socialistickým snom aj (nikdy nerealizovaná) konštrukcia spoločného verejného priestoru? Akú pečať vtlačila do spoločnosti urbánna utópia Petržalky a čo z nej zostáva ešte dnes platné?

Výstava sa zameriava na architektúru a urbanizmus jedného z najväčších sídlisk v strednej Európe – Petržalky a zaoberá sa jej premenami v čase. Architektúra je na výstave predstavená ako objekt pozorovania prostredníctvom dokumentačných aparátov – fotografie a filmu. Výsledkom pozorovania nie je záznam určitého stavu, ale rozostavenie herného poľa, iniciovanie možných choreografií a myšlienkových operácií. Výstavný projekt je realizovaný v spolupráci s rakúskym umelcom Josefom Dabernigom a slovenským architektonickým ateliérom PLURAL.

Josef Dabernig vystavuje fotografie vytvorené krátko po páde železnej opony, kedy sa otvorila hranica so susedným Rakúskom. PLURAL analyzujú pešiu zónu petržalských terás a zaoberajú sa konceptom ich kontinuity a funkcie ako miestne-špecifickej podoby verejného priestoru.

Východisko Dabernigovho záujmu o prefabrikované petržalské sídlisko s jeho systematickým modulárnym usporiadaním je v modernistickej mriežke. Umelec v deväťdesiatych rokoch tvoril sochárske objekty z typizovaných hliníkových konštrukcií, ktoré staval do konfrontácie s neutrálnym priestorom galérie. Ukladal ich do priestoru a na steny galérie, aby demonštroval prázdno, ktoré je presne organizované a kde sa každý pohyb udeje podľa vopred predpísaných štruktúr. Skate place panorama (1999) je úvodné dielo, ktoré navádza k hernej situácii, leitmotívu výstavy. Dielo súvisí s rozsiahlym cyklom panoramatických pohľadov na štadióny po celom svete, v ktorom autor zachytáva zdanlivú nehybnosť a monotónnosť opakujúceho sa priestorového rozvrhu. Pozorovanie prenesené do rituálu sekvenčného zaznamenania miesta necháva vystúpiť za „rovnakým” „iné”- nezameniteľný charakter miesta s jeho odchýlkami a deviáciami v rozmedzí predurčenom architektúrou na určitý typ kolektívneho správania a športovej kultúry.

Ďalej Josef Dabernig predstavuje tri fotografické série vytvorené počas niekoľkých návštev mesta. Luna Park (1990) je séria štyroch zarámovaných veľkoformátových fotografií; zachytáva momentky rodinného výletu. Luna Park je ako zastavená sekvencia z filmu. V rýchlom pohybe kolotoča sa odohráva akcia, ktorej priebeh je predurčený rotujúcim mechanizmom. Extatický moment s radostným zážitkom cudzincov celkom zapadá do choreografie lokality, dokonale s ňou splýva. Rám v tomto prípade nie je len rámom týchto fotografií, ledabolo opretých o stenu akoby čakali, kedy budú zavesené. Rám je tiež objektom umiestneným do dialógu s výstavným priestorom. Pravidelný poriadok dispozitívu použitých hliníkových rámov odkazuje na prefabrikovaný systém panelákových okien a zároveň pripomína modulárne konštrukcie Dabernigových sochárskych objektov.

Nasledujúca séria šestnástich fotografií Petržalka (1999) uvádza na prvých štyroch záberoch scénu sídliskových terás. Práve petržalské terasy sú kontaktným bodom s druhou časťou výstavy, ktorá je realizovaná ateliérom PLURAL. Monotónna a banálna zotrvačnosť týchto miest je zdôraznená prázdnotou a bezútešnosťou, ktorej jediným protipólom je amorfná masa snehu, ušľapaného a stuhnutého na asfaltových plochách, chodníkoch, ihriskách, trávnikoch a parkoviskách. Sneh, niečo ako nekultivovaný chaos, postrádajúci formu, disciplínu, zmysel pre poriadok a účel, je dôležitým aktérom Dabernigových prác, ako upozornila Ekaterina Degot. Pozostatky snehu na zemi sú v príkrom kontraste k pravidelným mriežkam všade okolo. Odhliadnuc od nostalgickej a dnes už z dôvodu globálneho otepľovania tak trochu exkluzívnej konotácie primrznutého snehu na cestách, je možné čítať ho ako skrytý znak post-sovietskeho typu prostredia. Ale sneh je tu tiež jediným svedkom ľudskej prítomnosti, ktorej absencia na Josefových urbánnych obrazoch je až intenzívne hmatateľná.

Druhá časť výstavy je výstupom architektonického ateliéru PLURAL (Martin Jančok a Michal Janák). Stávajú sa tu podobne ako Josef Dabernig pozorovateľmi. Ich zámerom je zachytenie ambicióznej urbanistickej vízie, ktorá je prítomná vo fragmentoch súčasnej mestskej krajiny sídliska Petržalka. Dielo nadväzuje na ich výstavu pod názvom Paralelná Petržalka, ktorá, tak ako táto inštalácia, je súčasťou ich dlhodobej urbanistickej iniciatívy Projekt Bratislava. Autori sa zamerali na organický a nekontrolovaný rozvoj na okružnom ringu mestskej časti, ktorý sa dá interpretovať ako ucelené architektonické gesto – okružné mesto. V istom zmysle je teda pozorovanie terás antitézou Paralelnej Petržalky. Abstrahuje z celku sídliska tie artefakty a situácie, ktoré sa najviac približujú pokrokovým koncepciám, na ktorých bol jej urbanizmus postavený.

Torzo urbanistického konceptu terasovej pešej zóny je v poslednom čase frekventovaným predmetom verejných diskusií, hlavne kvôli havarijnému stavu a nevysporiadaným vlastníckym právam. Terasy vyzdvihnuté nad úroveň terénu, napojené na obytnú časť a občiansku vybavenosť, mali slúžiť ako alternatíva tradičnej ulice, kde sa nachádzali služby, obchody, knižnice, kluby, zdravotné zariadenia. Z rôznych dôvodov bol projekt Petržalky revidovaný a vo výslednej podobe upustil od celistvejšieho mimoúrovňového trasovania dopravy. Tak ako v ďalších bratislavských projektoch neskorej moderny, ako napríklad budova Slovenského rozhlasu, terasy sú istými „ruinami” razantne iného prístupu k tvorbe mestskej krajiny a verejného priestoru.

PLURAL vytvorili pre výstavu performatívne video, realizované technikou záznamu cez iphone upevnený na ručný statív. Pozorovanie je teda súčasne zaznamenávaním počas chôdze a z pozície chodca na základe vopred vytýčenej trasy. Táto trasa vedie po pešej zóne petržalských terás a vyzdvihuje práve pôvodne zamýšľaný koncept kontinuity pešej zóny ako verejného priestoru tejto mestskej časti. Odhaľuje fascinujúce vrstvenie plánov, ktoré vzniká prekrývaním činžiakov a v zdanlivej uniformite ukazuje rôznosť, individualitu, charakter.

Video nemá za ambíciu pozorovať Petržalku ako špecifické miesto, ale ako univerzálnejší urbanistický koncept. Pohyb jednotlivými terasami je ponúknutý v kontinuu jednej snímky. Táto metóda akoby vytvára nemožný zážitok, zobrazuje túto krajinu ako ucelenú vrstvu, ale bez kontextu – mesto v meste.

Projekciu sprevádza architektonické znázornenie priestorov terás v dvoch výstavných artefaktoch. Pôdorysná kresba na stene dopovedáva zážitok z pohybu skrz priestor. Objektivizuje ho a ponúka isté informačné zázemie – zachytáva priestorové vzťahy a väzby: verejného priestoru a parteru vybavenosti, respektíve napojenie na obytné časti stavieb. Oproti videu však ide o jeden fragment – zámerom nie je priestory katalogizovať. Kresba je architektonickým projektom, avšak bez kontextu, bez nadväznosti. Svojou autonómnosťou umocňuje zážitok z videa.

Tretím výstavným artefaktom je kniha kópií. Ide o informačné a referenčné zázemie, ktoré autori nazhromaždili. Prekopírované sú na formáte A4, bez editovania. Okrem informácií o projekte samotnom – type UNIVEKS, tu je možné vidieť aj referenčné projekty, realizované, aj tie ktoré ostali iba v rovine idey. Predstavujú históriu zásadných projektov, ktoré uplatňovali nielen myšlienky vertikálnej segregácie pohybov, ale aj iné architektonické analógie k projektu Petržalky. Táto kniha teda podporuje myšlienku inštalácie ako zobrazenia univerzálnejšieho urbanistickeho konceptu.

Nie náhodou je toto „surreálne” stretnutie hráčov-pozorovateľov, Josefa Daberniga a PLURAL, situované na ping-pongovom stole. Rám stola teraz nie je prázdny. Socialistický urbánny fetiš sa rozoznieva v prúde odrazených bielych loptičiek, ktoré do neho búšia z oboch strán. Petržalka sa stáva sieťou natiahnutou krížom cez hracie pole. Uviazli v nej minulé obrazy ako v zastavenom filme, ale aj tie prítomné obrazy bezprízornej premeny, z ktorých počuť kroky chodcov, smiech detí, hukot ventilátorov a môžme na nich študovať vchody a východy, rampy a prechody, pasáže a všetky tie reálne a imaginárne možnosti komunikačných prepojení, za ktorými je voľný a nespútaný pohyb.

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.